K napísaniu tohto blogu ma motivovali moje skúsenosti z posledných rokov pri vedení tréningov „mládeže súčasnosti“. V klube sa zameriavame predovšetkým na trénovanie vekovej kategórie nad 20 rokov (vekový priemer nášho klubu je ďaleko nad 30 rokov). Ja sám cvičím takmer 20 rokov. Napriek nášmu zameraniu môžem povedať, že aikido je vhodné pre každého nad 13 rokov. A z času na čas niekto vo vekovej kategórii 13 – 20 rokov aj príde. Táto naša mládež ma ale posledné roky čím ďalej, tým viacej prekvapuje.
Nie, aj keď robím bojové umenie zamerané na pohyb, rozhodne od ľudí, ktorí prídu na tréning, nečakám akékoľvek akrobatické zručnosti. Úplne stačia základné pohybové schopnosti, ktoré sme sa učili na základnej, alebo aspoň snaha a „chcenie sa“ niečo nové naučiť.
Neviem ako vy, ale ja som na základnej aj na strednej škole mal ľahkú atletiku a doplňujúce cvičenia. Kotúľ dopredu, dozadu, drepy, kliky, brušáky boli základom. Akýmsi vyšším „levelom“ už bolo šplhanie, skok cez kozu, koňa, švédske bedne, kladina, bradlá. Hoci už nie veľmi, ale aj na kruhy sme sa dostali. Pre mňa snáď najlepším „nástrojom“ bola trampolína. Basketbal, volejbal, futbal, ale aj hádzaná sú veci, ktoré sme skrátka mali. Hoci by moji spolužiaci aj dnes mohli hovoriť, že futbal aj volejbal sú športy, ktoré mi nikdy nešli (preto som bol pri futbale radšej v bráne. A keď som odkopával, nikto nevedel, kam to poletí. Ale to ani ja.).
No, čo som tým chcel povedať... Vráťme sa späť, k tým úplne základným pohybovým aktivitám. Robili sme ich, kopa z nás ich už dnes nerobí (nemáme dôvod). Ale keby na to došlo, tak by sme to vedeli spraviť. Proste, ako keby sa to nedalo zabudnúť.
Nechcem moc odchádzať od podstaty, ale domnievam sa, že keby sme tieto veci nikdy nerobili, a navyše by sme sedeli iba pri počítačoch, tabletoch, smartfónoch a telkách, tak by sme mali brutálne zlé držanie tela. Následok? Asi by sme mali už v tridsiatke ťažké problémy s chrbticou, ktorá má svoju významnú úlohu, so zdravím, a o nadváhe ani radšej nehovorím. Ľahko si môžete domyslieť, čo môže nasledovať v neskoršom veku...
A ako je na tom náš dorast? Skrátka a dobre – katastrofa. Ľahká atletika a súvisiace cviky možno tak na prvom stupni, ostatné športy - pokiaľ nepatria do tej väčšiny oslobodenej od telesnej výchovy - iba okrajovo. Stredné školstvo? Keď sme kupovali nové žinenky, nechával som ich k dispozícii na škole. Veď je to na cvičenie, tak prečo nie. Len som chcel, aby sa opatrne manipulovalo so švédskymi bedňami a kozami. Na to som dostal odpoveď, že toto je vyradené, aby sa náhodou mládež nezranila... Proste sa to nerobí. Takže od mládeže nečakajte absolútne žiadnu elementárnu koordináciu, kotúle. Vidieť dorast ľudí robiť kliky, brušáky a drepy, to je fakt zážitok. Našťastie, a to musím podotknúť, sa nájdu aj svetlé výnimky.
Logickou otázkou je, že kto za to môže. Spoločnosť, doba? Nechce sa mi tomu nejako veriť. Kto to je? Veď spoločnosťou sme my a je to tak ako si to spravíme. To by bola výhovorka. Asi by sme mali začať od seba. Nie hľadať výhovorku u iných.
Skúsme dotiahnuť na tréning alebo nejakú pohybovú aktivitu najprv seba, možno so sebou aj dorast. Pohyb a cvičenie niečo človeku dá, to vieme všetci. Nehovorím len o zdraví alebo v našom prípade o účinnej obrane. Skôr to je o tom dobrom pocite po tréningu, keď sme plní endorfínov po poriadnom zaberaní na tréningu.
Ale k tomu treba iba jednu vec, ktorá všetko určuje. Chcieť. Lebo ak sa nám nebude chcieť, ak sa nepohneme, tak sa nič neudeje. A to isté platí aj na dorast. Tam je to trošku viacej o usmernení rodičmi. Aby mladí zistili, že im pohyb môže niečo dať. Potom je to len o nich. Ak sa im ani to nebude chcieť, tak to bude časom vážny problém. Len o to horšie, že nemala ani tie pohybové aktivity, čo sme mali my.