„Aikido sa podobá oku hurikána. Zostáva pokojné vo svojom vnútri a je ťažké ho premôcť z dôvodu energie, ktorá ho obklopuje.“

 

 

Aikido je jedným z najmladších japonských bojových umení. Termín aikido je tvorený tromi znakmi: „ai“ znamená harmóniu, jednotu, „ki“ energiu, prírodu, a „do“ znamená cestu, spôsob života. Voľne by sme mohli aikido preložiť ako spôsob života v harmónii s prírodou. Najzaužívanejší preklad je ale umenie harmónie.

 

 

Aikido je do určitej miery syntézou tradičných japonských bojových umení bujutsu (dá sa preložiť ako umenie boja) – Aiki-jutsu, Ju-jutsu, Ken-jutsu, Daito-ryu, Yagyu, a mnoho ďalších.

 

V súčasnom aikido sa cvičia techniky bez zbrane a aj so zbraňou. Samotné umenie vychádza z cvičenia s bokenom – dreveným mečom – pôvodne katanou, jo – palicou – pôvodne oštepom, a tanto – nožom.

 

Za zakladateľa tohto umenia sa považuje Morihei Ueshiba. Bol potomkom starej samurajskej rodiny. Na základe dlhého štúdia rôznych bojových umení jutsu (jutsu – boj) dokázal spojiť smrtiace bojové techniky s hlbokou filozofiou mieru. Smrtiace techniky prispôsobil tak, aby boli účinné a aj napriek tomu chránili život a zdravie obrancu i útočníka. Súčasne spojil pohyb tela, energiu útočníka a prispôsobenie sa útoku. Techniky aikido tak môže cvičiť každý – mladí i starí, ženy i muži.

 

Snáď najväčší vplyv na vznik aikido mali Sokaku Takeda a Onisaburo Deguchi.

 

Prvý z nich – Sokaku Takeda, bol krvavý bojovník, ktorý nerešpektoval ani zákaz nosenia meča. Jeho život bol doslova posiaty mŕtvymi protivníkmi. Okrem toho to bol excelentný bojovník a učiteľ Daito-ryu. Ueshiba s ním cvičil dovtedy, kým nezískal certifikát o odovzdaní všetkých znalostí Daito-ryu.

 

Druhý – Onisaburo Deguchi, bol kňaz sekty Omoto-kyo. Toto náboženstvo je známe svojou hlbokou filozofiou pacifizmu.

 

Na základe spojenia účinných techník, vnútornej energie a filozofie tak Ueshiba vytvoril výnimočné bojové umenie – aikido. Hlavným cieľom je riešiť konflikty mierovou cestou, a víťazstvo nad sebou samým. Naplnil tak odkaz bushido – morálneho kódexu samurajov. Preto v aikido neexistujú súťaže na rozdiel od ostatných bojových umení.

 

Aikido zaznamenalo po skončení druhej svetovej vojny obrovský rozmach na japonských ostrovoch. Začiatkom 50. rokov sa začalo šíriť do sveta, a všade sa stretlo s nesmiernym záujmom a uznaním. Aikido sa začína od ostatných bojových umení výrazne odlišovať harmóniou človeka s inými bytosťami a prírodou.

 

Sám Ueshiba dostal vyznamenie od japonského cisára Hirohita za výnimočné prispenie k rozvoju bojových umení.

 

Aikido sa v tomto období rozdelilo na viacero smerov. Hlavným zostáva tradičné aikido. Ďalším štýlom je Tomikiho športové aikido. Tomiki nesúhlasil s tým, že aikido by malo byť nesúťažné. Rozšírené je aj yoshikan aikido. Zakladateľom bol Gozo Shioda. Po duchovnej stránke sa prikláňa k Ueshibovmu aikido, ale je viacej orientované na boj.

 

Vzhľadom na to, že aikido je vhodné pre každého, existuje mnoho ďalších škôl aikido. Niektoré sú zameriavané na prácu s vnútornou energiou Ki, iné na pohyb (občas až do takej miery, že nadobúdajú rozmer „tanca“), iné na tradičné aikido. Je to spôsobované tým, že každý máme inú fyzickú stavbu, iné názory, iný pohľad, a tým aj svoje aikido.

 

V roku 1951 sa dostalo aikido aj do Európy. V bývalej ČSSR sa konala prvá verejná ukážka pod vedením vtedajšieho predsedu Medzinárodnej federácie aikido p. Giorgia Veneriho na Fakulte telesnej výchovy a športu Karlovej Univerzity v Prahe v roku 1986.

 

Na Slovensku sa začalo aikido cvičiť okolo roku 1989.